Veľká noc sa pomaly, ale isto stáva pre nás príjemným miestom v časopriestore pre rodinné objavovanie zaujímavostí v našom okolí. Minulý rok sme s tým začali v Lednických Rovniach. Niekedy sa stane, že hľadáte niečo, ale nepodarí sa. Miesto toho objavíte niečo možno ešte cennejšie. My sme tak objavili park v Lednických Rovniach.
Naším pôvodným cieľom bol síce hrad Lednica, ale keďže cesta k nemu vedie cez Lednické Rovne, známe svojou sklárskou výrobou, nemohli sme obísť Múzeum Slovenského skla, nemohli, ale museli. Bolo totiž zatvorené, napriek tomu, že všetky dostupné informácie na nete ukazovali, že je otvorené. Bolo zatvorené až tak, že bolo nemožné zistiť, kde sa vlastne nachádza, pretože chýbali všeky označenia, jedine značky na mapách Google nás k nemu naviedli.
Samotné stránky múzea neexistujú, takže dostať sa k iným, relevantnejším informáciám je vlastne nemožné.
Našťastie sme objavili niečo iné. O čom sme síce nič nevedeli, ale napokon sa v krásnom jarnom počasí stalo príjemným spestrením dňa a prechádzkou plnou objavov.
A viac ako cenou útechy.
Začneme kaštieľom. V ňom by sa, podľa informácií na nete, nie na mieste, malo nachádzať aj spomínané múzeum.
Dvojpodlažná pôvodne renesančná stavba na pôdoryse písmena E, z druhej polovice 16. storočia, sa nachádza na miernej vyvýšenine nad riekou Lednica. Staviteľom pôvodnej budovy bol pravdepodobne Štefan Telekeši. Objekt bol opakovane rozširovaný a prestavovaný čím vznikla jeho súčasná podoba. V druhej polovici 18. storočia bol barokovo rozšírený, nadstavaný o prvé poschodie, bola doplnená aj kaplnka. V prvej polovici 19. storočia bol klasicistický upravený. Historizujúcou úpravou fasády prešiel v roku 1860. Posledné úpravy realizoval na prelome 19. a 20. storočia nový majiteľ Jozef Schreiber. Po roku 1945 bol adaptovaný na školu. Posledná veľká obnova sa konala v rokoch 1981-1988.
V súčasnosti je vo vlastníctve spoločnosti RONA a. s., pričom časť kaštieľa by mala slúžiť ako Slovenské sklárske múzeum, jediné svojho druhu na Slovensku. Kaštieľ je teda v súkromných rukách a navštíviť sa nedá. Areál bol však otvorený bez nejakých zákazov vstupu.
Tu sa začala naša prechádzka parkom.
Park s rozlohou 18,5 ha sa nachádza na juhovýchodnom okraji obce. Má dve časti. Západná časť je vyššie položená a nadväzuje na úroveň terénu vstupov do kaštieľa. Zo západnej časti v smere sever juh klesajú svahy na úroveň lužnej časti parku pri rieke Ledničanka. Z rastlinstva ktoré sa v ňom nachádza tvorí väčšinu zmiešaná dubina. Celkovo bolo v parku zaznamenaných 189 druhov vyšších rastlín. Park sa skladá z troch základných biotopov: 1. mezofilná lúka, 2. parkový les, 3. niva potoka.Založenie parku v Lednických Rovniach je spojené s menom majiteľa panstva grófom Jánom Gobertom Aspremontom - Linden, ktorého rodová línia pochádza z dnešného Belgicka. Park vznikol pri kaštieli, ktorý bol postavený koncom 17. storočia a rozšírený do dnešnej podoby okolo pol. 18. storočia. Podľa literatúry za vytvorením parku stáli, okrem grófa Aspremonta, dve osobnosti a síce záhradník Václav Wagner a botanik Anton Rochel. Samotné založenie parku možno datovať do okolo roku 1800. Dvestoročné dreviny zasiahla v roku 2004 veterná smršť. Zasiahla gaštanovú aleju, hornú lúku, svah nad hornou lúkou, vstupnú časť do aluviálnej sekcie a menšie poškodenia sa objavili aj popri celom hlavnom chodníku v hornej časti parku. Celkovo bolo poškodených 95 ks drevín. Z toho 78 ks bolo zničených úplne.
Mauzóleum je neorenesančná stavba, ktorá vznikla v rokoch 1902 - 1904 podľa projektu viedenského architekta Alexandra Grafa u kamenárskej firmy Eduarda Hausera. Je posledným miestom odpočinku priemyselníka Jozefa Schreibera (*8.5.1855 Kožušany - t 17.11.1902 Rapotín). Továrnik v roku 1890 kápil od baróna Filipa Skrbenského celé Lednické panstvo, ktorého súčasťou okrem iného boli aj poľnohospodárske Rovne. V roku 1892 tu postupne vybudoval sklárne, byty pre robotníkov, školu, hotel, notársky úrad, ambulanciu lekára a železnicu. Po jeho smrti panstvo zdedili jeho synovia Eduard, Maximilián, Alfréd a Rupert. Eduard Schreiber v roku 1910 v parku natočil prvý hraný film na Slovensku pod názvom „Únos". 
Starý kostol Prvý kostol na Rovniach dala v roku 1640 postavili feudálna majiteľka lednického panstva Zuzana Lorántffy - manželka Juraja Rákoczi I. Pod hlavnou loďou kostola sa nachádzala kostolná hrobka. V roku 1751 dal Jozef Matyašovský celý kostol prebudoval. Pri prestavbe bola pôvodná drevená veža zbúraná a postavená nová murovaná. V interiéri kostola okrem iného bola kazateľnica, sv. hrob, organ, krstiteľnica, hlavný oltár nad ktorým bol umiestnený obraz archanjela Michala. Ten sa v sú.časnej dobe spolu s bočnými oltármi nachádza v novom farskom kostole sv. Michala. Povedľa múrov sa nachádza hrob reformátora pána Kauschnitza, barónky Františky Skrbenskej a záhradníka Wenzela Wagnera, ktorý bol spoluzakladateľom parku. Začiatkom 20. storočia pre zlý technický stav sa rozhodlo o stavbe nového kostola. Pri jeho výstavbe bola použitá značná časť kamenného muriva zo starého kostola. 
Skvostom parku je tristo ročná šesťramenná lipa, ktorá je zaradená do zoznamu chránených stromov, konkrétne k 188 chráneným lipám na Slovensku. Lipa sa v našej kultúre zaraďuje k symbolom slovanstva a k neoficiálnym symbolom našej krajiny. Vysoká je 30 m a obvod kmeňa má až 670 cm. Lipy patrili k obľúbeným stromom manželky Juraja Rákocziho I., Zuzany Lórantffy, ktorá v roku 1640 dala vedľa jednej takej lipy postaviť kostol. Neskôr jej pravnuk František II. Rákoczi nechal v tých miestach vysadiť rovno 100 líp, podobne ako to urobil pri kaštieli v Zborove.
Lužná časť parku Počas najväčšej slávy parku sa v lužnej časti nachádzalo päť jazierok doplnených sochami a v jednom prípade i vodotryskom. Jazierka boli medzi sebou navzájom prepojené vodnými kanálmi. Do súčasnosti sa nám zachovali dve jazierka. Prvé jazierko s ostrovčekom sa nachádza pod hlavnou budovou kaštieľa, kde bola v roku 1988 umiestnená socha vládcu morí - Neptúna. Druhé jazierko, pod svahom lúky, má prírodný charakter. Voda doň nepriteká žiadnym kanálom, prirodzene vyviera z prameňa v jeho spodnej časti. Pri obnove parku v roku 2023 bola lužná čast sprístupnená návštevníkom prostredníctvom roštového chodníka, ktorý bol zámerne uložený nad úrovňou terénu, aby nedošlo k poškodeniu vzácneho mokraďového biotopu.
Celý park aj s jednotlivými objektmi je vyhlásený za Národnú kultúrnu pamiatku Slovenska
