Hrad Gýmeš je jednou z najmalebnejších zrúcanín na Slovensku. Nachádza sa v pohorí Tribeč neďaleko obce Jelenec v Nitrianskom kraji. Vďaka svojej polohe ponúka nádherné výhľady na okolitú krajinu a patrí medzi obľúbené turistické miesta.

Hrad sa nachádza približne 5 kilometrov severovýchodne od obce Jelenec a asi 15 kilometrov od Nitry. Prístup k nemu vedie turistickými chodníkmi, pričom môžete vyraziť z Jelenca alebo z Kostoľan pod Tribečom. My sme si vybrali trasu z Kostoľan. V obci je vybudované malé parkovisko s altánkom pre návštevníkov hradu. Trasa má asi 2,3 km a prevýšenie skoro 300 m. Je stredne náročná a zvládnuteľná aj pre rekreačných turistov. Výstup pomalým temtom trvá niečo okolo hodiny.
Hrad Gýmeš obľúbeným cieľom turistov, historikov a milovníkov prírody. Zrúcanina je voľne prístupná a ponúka krásne výhľady na pohorie Tribeč. 
Hoci je dnes len zrúcaninou, je to stále veľkolepý hrad s množstvom zachovaných prvkov, je tu napríklad skororománska veža, ktorá má dve podlažia so schodiskom, čím sa môže pochváliť len niekoľko hradov na Slovensku.
My sme sa vybrali na hrad, v tomto nezelenom, predjarnom období, narýchlo a len jemne vyzbrojení historickým prehľadom. Zachytili sme, že ešte v polovici 19. storočia sa hrad používal. Preto nás prekvapila mohutná deštrukcia muriva a stavieb. Pritom sa tu už zrealizovalo množstvo záchranných prác. Občianske združene CASTRUM GHYMES pôsobí na hrade Gýmeš od roku 2011. Vysvetlenie, že za to mohol ľahostajný až vandalský prístup jedného z posledných Forgáčovcov na hrade, sa nám nevidí. Máme skúsenosti so zrúcaninami hradov, tak ako každý na Slovensku, bohužiaľ, ale takýto stav predsa nastáva až po stáročiach vplyvu prírody a počasia. Vyslovujeme teda teóriu (veď v tejto dobe má každý nejakú svoju teóriu, prečo nie aj my), že za zlým stavom hradu po opustení je samotné, tajomné pohorie Tribeč. Že využilo neprítomnosť ľudí a samo sa snaží dostať späť do svojej moci skalný výbežok na vrchu Ďuj, ktorý mu na pár storočí odobrali ľudia, keďže pohorie samotné je známe záhadnými udalosťami a zmiznutiami ľudí.
Napokon, v čase našej návštevy sme boli jediní návštevníci a nevdojak sme sa pristihli pri rovnakých pocitoch, keď sa vám zdá, že vás niekto sleduje, keď vypadáva signál telefónov a niečo ruší aj let dronu a ostatné prístroje. Záhada vhodná preskúmania....že.
Na túru odporúčame pevnejšiu obuv, keďže terén môže byť náročný, najmä po daždi.
Najlepší čas na návštevu je určite jar a jeseň, keď sú príjemné teploty a nádherné výhľady. Hrad Gýmeš je fascinujúce miesto, ktoré spája históriu, prírodu a dobrodružstvo. Ak hľadáte výlet plný atmosféry dávnych čias, určite by ste ho mali navštíviť.

História hradu a rodu

Rodom, ktorý hrad vlastnil, boli Forgáčovci. Tento významný šľachtický rod zohrával dôležitú úlohu v uhorských dejinách a hrad využíval ako svoje rodové sídlo. Forgáchovci de Ghymes (z Gýmeša) obývali hrad v Jelenci, ktorý bol ich rodovým sídlom – vlastnili ho od polovice 13. storočia. S výnimkou malých prestávok im patril až do 2. svetovej vojny. V histórii slovenských hradov je skoro 800 rokov dlhé vlastníctvo hradu rarita. Majetková základňa Forgáchovcov sa nachádzala  80 percent na území Slovenska, najmä Nitrianska zvyšok hlavne na území dnešného Maďarska.
Pôvod názvu hradu resp. obce Gýmeš pravdepodobne pochádza zo staromaďarského slova „gím“, čo malo znamenať jeleň. Iný názor uprednostňuje skomolenie slova dymíš, dym na gym, gýmeš. Aby chaosu nebolo málo, obec Gýmeš si po 2. svetovej vojne poslovenčila názov podľa prvej teórie na Jelenec, ale obec z druhej strany pohoria, dnešné Kostoľany pod Tribečom, sa ešte v roku 1920 nazývali Dymes Kostolany. A aby toho nebolo málo, jeden z historických názvov samotného Jelenca bol Dymes.
Hrad Gýmeš vznikol tak, ako mnoho iných, na mieste niekdajšieho staroslovanského opevnenia, dreveného hrádku, ktoré sa volalo Dievčí Kameň. Zo skalnatého vrcholu menom Dúň, vo výške 514 m n. m., bol krásny výhľad do okolia. Z hrádku sa preto dymom signalizovalo hroziace nebezpečenstvo do starobylej Nitry. Preto to  slovo "dymíš"

Začiatok rodu Forgáč

Forgáčovci z Gýmeša, z dnešného Jelenca, patria k najstarším šľachtickým rodom na Slovensku, ako aj v dejinách Uhorského kráľovstva. Ich pôvod sa odvodzuje od starého, veľkomoravského slovanského rodu Poznanovcov, resp. Hont-Poznan.
Prvým listinne doloženým členom rodu Forgáč bol Ivanch (Ivanč) v polovici 12. storočia. Jeho syn Ivanka dostal v roku 1226 od kráľa Ondreja II. donáciu na majetok Gýmeš. V roku 1241 sa Ivankov syn Andrej I. spolu s bratom Tomášom zúčastnil bitky s Tatármi pri rieke Slaná, kde zachránil uhorského kráľa Belu IV. tým, že mu daroval koňa. Získal dobré meno a pre rod veľké bohatstvo.
V polovici 13. storočia Andrej vybudoval hrad Gýmeš a po zbytok svojho života zastával vysoké funkcie na kráľovskom dvore. Najstaršie jadro hradu vymedzoval hradobný múr neskororománske opevnenia, ktoré uzatváralo trojuholníkové nádvorie. Na južnej strane, na vyvýšenine bola hranolová veža s obytnou a obrannou funkciou. Koncom 13. storočia pristavali ďalšiu vežu. Medzi veže postavili potom paláce v spoločnom opevnení. V tejto podobe poznal hrad Matúš Čák Trenčiansky a takto stál až do 15. storočia.
Forgáčovci zastávali počas 800 ročnej histórie významné postavenia na kráľovskom dvore,v cisárskych službách, v cirkvi i spoločnosti. Svoje rozsiahle majetky nadobudli donáciami ale aj rodinnými zväzkami a inými významnými rodmi, akými boli: Bebekovci, Csákyiovci, Thurzovci,  de Legénye, Pálffy, Révay, Drugeth...

Pod tlakom Matúša Čáka Trenčianskeho

Andrejov syn Tomáš II. bol krajinským sudcom, do svojej smrti členom kráľovskej rady, nitrianskym a tekovským županom. Pravdepodobne v roku 1303 zomrel a to využil Matúš Čák Trenčiansky, prepadol hrad Gýmeš a jeho dvoch bratov Andreja II. a Ivánku II. nechal zabiť. Jeden z jeho potomkov nitriansky podžupan Ján III. Forgáč sa po boku kráľa Žigmunda Luxemburského zúčastnil bitky s Turkmi pri Nikopoli v dnešnom Bulharsku, kde zahynul.
Kráľovná Alžbeta poverila v mene svojej dcéry Márie svojho dôverníka, Blažeja Forgáča z Kozmáloviec, aby spáchal na kráľa Karola, ktorý zabral uhorský trón, atentát.
7. februára 1386 zaútočil na kráľa a preťal mu obočie. Následne Karol Malý po 38 dňoch vlády zomrel. Blažej prvý použil priezvisko Forgáč. Do Hont-Poznan erbu pribudla postava ženy – kráľovná Mária. Kráľ Žigmund v roku 1400 rozhodol, že hrad budú vlastniť synovia Blažeja - Peter a Mikuláš Forgáčovci.

Aj lúpežnými rytiermi

Potomstvo Petra I. Forgáča (okolo 1370 1440) na začiatku 15. storočia zaplnilo hrad Gýmeš, a tak sa Mikuláš V. (syn Jána III.) rozhodol v roku 1411 postaviť si v Komjaticiach opevnený hrádok (castellum), z čoho neskôr vznikali príbuzenské nezrovnalosti. V 15. storočí sa Forgáčovci zapísali do dejín nie príliš lichotivo. Časté spory, rodinné problémy a hádky o majetok ich charakterizujú ako lúpežných rytierov, z ktorých najznámejším sa stal Félix (+1498). V niekoľkých prípadoch museli zasahovat' i samotní králi Matej Korvin a Vladislav II. Jagelovský.
Na scéne sa objavujú vnuci Petra I., dvaja bratia Gregor I. (†1514) a Peter III. (1464 - 1519). Gregor bol od roku 1490 nitrianskym podžupanom. Pochovaný bol v rodinnej krypte pod paulínskym kláštorným kostolom v Horných Lefantovciach, kde už spočívalo niekoľko generácií Forgáčovcov.

V kráľovej nemilosti

Bratmi Petrom a Gregorom sa rod Forgáč rozdeľuje do dvoch rodových línií: gýmešskú a haličskú gáčsku, ktoré sa postupne rozčlenili na viacero vetiev.
Gregorov syn, kráľovský pokladník Žigmund I. Forgáč (†1563). bol v roku 1537 pri vyberaní vojenskej dane v Nitrianskej stolici obvinený za isté nezrovnalosti. S týmto spojené udalosti vyvrcholili v roku 1548, ked' na Forgáčov postup upozornil banský a Zvolenský kapitán Wolfgang Puchaim. Jeho rodinný príslušník cisársky kapitán Juraj Koppáň bol pri poťahovačkách v októbri 1548 Forgáčovcami zavraždený. Dôsledkom bolo zodpovedanie sa pred panovníkom, a tak 27. novembra 1549 nadobúda platnosť rozsudok o skonfiškovaní ich majetku a sťatí hlavy. Ochrancovia Forgáčovcov urobili čo sa dalo, rokovali s kráľom, len aby im pomohli vykľučkovať z tejto bezútešnej situácie, ktorú im značne komplikovalo aj hlásenie sa k reformovanej cirkvi. Panovník napokon dňa 13. februára 1550 Forgáčovcov omilostil. K tomuto jeho kroku výrazne dopomohol dobrý priateľ' kráľovský sudca Mark Pemflinger, s ktorým Žigmund Forgáč upevnil vzťah tým, že jeho najstarší syn Šimon I. Forgáč sa oženil s Pemflingerovou dcérou Uršulou. Kráľova milosť však stanovila podmienky, z ktorých za prvoradú im bol kladený návrat k pôvodnému vierovyznaniu: ak manželky a deti Forgáčovcov opustia chybné, mylné, hriešne dogmy, uznajú a ustrážia pravú katolícku vieru, prostredníctvom katolíckych kňazov ju budú hlásať a učiť poddaných, oltárnej sviatosti, zvyky nech sú povinní uchovávať a slúžiť v duchu rímskej katolíckej cirkvi". Túto podmienku splnil iba jeden z Forgáčovcov. Bol ním druhorodený Žigmundov syn František I... ktorého si pod svoj patronát vzal kráľovský kancelár, egerský biskup a čoskoro aj ostrihomský arcibiskup Mikuláš Oláh.

Hrad opäť v rukách rodu

Po smrti Žigmunda I. Forgáča, daroval cisár Ferdinand I. novou donáciou varadínskemu biskupovi Františkovi I. Forgáčovi roku  1563 hrad a panstvo Gymeš.
V roku 1568 získal panstvo  ďalší Žigmundov syn Imrich III. Hrad Gýmeš zostáva v držbe gáčskej línie rodu až do začiatku 18. storočia.
Imrich opustil úrad trenčianskeho župana, no aj tak sa angažoval vo vojenských prípravách v boji proti Turkom, na čo vynaložil nemálo financií. Zomrel takmer osamotený, pravdepodobne tiež na Gýmeši v roku 1599, bez jediného mužského potomka, hoci z prvých dvoch manželstiev mal spolu 11 detí.

Protitureckou pevnosťou

Od začiatku 15. storočia sa Turci niekoľkokrát snažili dobiť hrad Gýmeš. Prvému tureckému nájazdu v roku 1530 odolal, v roku 1576 bol však už dobytý, spustošený a vypálený. Neskôr ho ešte poškodili roľnícke povstania.
Roku 1613 ho dal opraviť s veľkými nákladmi Žigmund Forgáč. V roku 1618, keď bol Žigmund zvolený za palatína, bojoval proti sedmohradskému kniežaťu Gabrielovi Betlenovi. Ten sa mu prišiel s početným vojskom pomstiť, majetky vyplienil a hrad Gýmeš podpálil. V roku 1619 požiadal palatín Forgáč Tekovskú župu o pomoc pri oprave hradu Gýmeš. Hrad opravil, zariadil i vyzdobil. Roku 1663 hrad Gýmeš opäť dobili Turci. Pri obnove hradu postavili na južnej, najviac ohrozenej strane nové opevnenie s delovými baštami.
 V 17. storočí bol slávnym Turkobijcom Adam Forgáč, novozámocký kapitán, víťaz bitky pri Veľkých Vozokanoch.
Pavol IV. Forgáč z gýmešskej vetvy sa svojho podielu na Gýmeši zriekol v roku 1697 v prospech Šimona IV. Forgáča, syna Adama I.

Posledné prestavby

Ako prívržencovi Rákociho protihabsburského povstania mu majetok skonfiškovali a cisár Jozef I. hrad predal českému kancelárovi Jánovi Vratislavovi. Strata rodového sídla bola pre ostatných členov rodu nepredstaviteľná a tak ho Pavol IV. Forgáč v roku 1712 vykúpil a v roku 1718 ho dostal od kráľa Karola III. do dedičného vlastníctva.
Pavol IV. urobil na poškodenom hrade rozsiahlu rekonštrukciu, ktorá sa začala v roku 1713. Z pôvodného neskorogotického paláca dal vybudovať barokový kostol sv. Ignáca z Loyoly, na počesť ktorého tu bývali slávne hody s veľkou parádou až do roku 1846. Pod touto kaplnkou bola rodinná hrobka Forgáčovcov. Z priestorov Detrikovho paláca vybudovali sakristie, kde v strednej miestnosti bola kaplnka sv. Pavla. K západnej časti kostola pristavali kaplnku sv. Jána. Vstup do tohto posvätného miesta viedol cez bránu v múre, ktorý oddeľoval nádvorie. Potom nasledovalo schodište, ktoré malo po bokoch 6 sôch svätcov s datovaním 1720. V severozápadnom kúte stála socha Panny Márie, v protiľahlej časti socha sv. Ignáca. Všetky tieto stavebné aktivity náležite dokumentovali inštalovaním viac ako 20 pamätných a oslavných tabúľ s nápismi, ktoré oboznamovali pútnikov a návštevníkov nielen s dejinami hradu, ale aj so slávou rodu.
V stavebných aktivitách Pavla IV. pokračoval jeho syn Pavol V., resp. neskôr obaja spolu obnovovali hrad.
Pavol IV.prestavby zdokumentoval aj rôznymi značkami a letopočtami na tehlách, návštevníci ich môžu vidieť  v Múzeu rodu Forgáč v Jeleneckom kaštieli. Svojich potomkov biskup zaviazal, aby hrad udržiavali. Vždy na sviatok sv. Ignáca 31. júla sa tu usporadúvali veľké púte aj s dožinkami. Robilo sa to nejakých 70 rokov do začiatku 19. storočia, ale potom nastal koniec aj napriek rodinnej klauzule. Zvyk vítania hostí na hrade, kde každého udreli štyrmi údermi po zadnej časti tela sa nazýval aj „lopatový tanec". Keď to človek číta, ani sa nediví, že hostia prestali chodiť a tradícia skončila.
V tomto období sa už na hrade veľmi nebývalo, slúžil skôr ako reprezentatívne sídlo. Forgáčovci si dali vybudovať pohodlnejší a ľahko prístupný kaštieľ a hrad sa stal nepotrebným.

Rychlý úpadok

Význam hradu postupne upadal a je zaujímavé, že ešte v 19. storočí obývaný hrad, ktorý nevyhorel, ani nebol násilne poškodený, tak rýchlo spustol. Jeden z posledných šľachticov rodu Karol Forgách dal v polovici 19. storočia z hradu strhnúť strechu na to, aby mohol drevo použiť na výstavbu a prestrešenie cukrovaru v Jelenci. Bez strechy erózia múrov hradu nastala veľmi rýchlo.
Najmä posledná výstavba z 18. storočia – veľký barokový palác – je dnes v najdezolátnejšom stave. Zrejme bol postavený narýchlo z lacnejšieho materiálu.

Povesť o hrade Gýmeš

Podľa jednej z legiend hrad Gýmeš ukrýva stratený poklad. Hovorí sa, že počas tureckých vpádov miestni obyvatelia spolu s hradnými pánmi ukryli svoje zlato a cennosti do tajnej podzemnej chodby. Tú však zamurovali, aby ich Turci neobjavili. Dodnes sa hovorí, že ten, kto by našiel vchod do tejto chodby a dokázal vyriešiť staré hádanky Forgáčovcov, by sa mohol stať nesmierne bohatým. Avšak legenda varuje – kto by sa pokúšal poklad ukradnúť bez vyriešenia hádaniek, toho postihne kliatba a už nikdy nenájde cestu z hory Tribeč.

zdroje: wikipédia, gymes.sk, hradgymes.sk, publikácie na mieste