Na malebnom Záhorí medzi Sobotištom a Myjavou nájdete zrúcaninu veľkého hradu Branč. Vidieť ju zďaleka, tak sme opäť nemohli odolať navštíviť ju.

(článok s pred 15. rokov bol aktualizovaný)
Na hrad sme sa dostali pri návrate z nášho Veľkonočného tripu po Južnej Morave. Uvedomili sme si, že to bolo pred 15 rokmi, čo sme tu boli naposledy.. . Tešili sme sa na krásny výhľad na kopanice a lesy.
Hrad sa volá Branč, ale od obce Branč je v skutočnosti pár kilometrov vzdialený. Vypína sa totiž na strmom vŕšku nad obcou Podzámok. Ako sa k nemu dostanete? Prejdete obcou Podzámok, odbočíte vľavo a dostanete sa na malé parkovisko. Odtiaľto je to ešte asi 200 metrov do kopca ponad cintorín.Cez sezónu je hrad vyhľadávaný a preto sa tu asi platí vstupné a zrejme sú za to poskytované aj nejaké služby. Nad cintorínom sú aj toalety. V síce teplú ale aprílovú nedeľu sa  vstupné neplatí, ale ľudí tu aj tak bolo dosť, pretože na romantickú prechádzku je toto miesto priam stvorené.
Pred 15-timi rokmi sa hrad rozpadal. Teraz sme ho našli zakonzervovaný a vyčistený. Z peňazí obce a hlavne EÚ fondov (200 tisíc €) prebehla nedávno obnova, ktorú je vidieť.

História hradu

Hrad Branč vznikol v strategicky dôležitom priestore pohraničia Uhorského a Českého královstva.
Funkciu strážneho hradu prebral po neďalekom Starom hrade (na ktorý vedie 2km náučný chodník), pretože sídlil na lepšie chránenom návrší s dokonalým výhľadom do priestoru pohraničia. Vybudoval ho magister Aba, ktorý v roku 1251 kúpil územie okolo Sobotišta. Above sídlo pozostávalo z masívnej hranolovej obytnej veže, obklopenej hradbou. Na hrade sa vystriedalo asi 40 majiteľov. Spomenieme len tých, ktorí tu zanechali nejakú stopu. V roku 1297 Branč získal Abrahám Rúfus. Dlho sa zo svojho vlastníctva netešil, pretože v roku 1309 ho musel pod nátlakom odovzdať Matúšovi Čákovi. Po Matúšovej smrti bol až do konca storočia v kráľovských rukách.
V tomto období bol hrad svedkom pohraničných bojov, počas ktorých bol poškodený. V roku 1394 hradné panstvo získal od kráľa Stibor zo Stiboríc, ktorý ho pripojil do svojho rozsiahleho majetkového domínia.
V priebehu stredoveku bol hrad, vďaka svojej dôležitej polohe, účastníkom mnohých vojenských akcií. Na začiatku 14. storočia Branč dobyl a načas obsadil český
kráľ Ján Luxemburský. V roku 1428 popod jeho hradby tiahli husitské vojská, smerujúce do vnútrozemia Uhorska. Husiti vtedy Branč obsadili a nechali tu svoju posádku, od ktorej musel kráľ Žigmund hrad vykúpiť. V roku 1467 hrad poslúžil ako opevnený bod pre vojská Mateja Korvína, tiahnuce na križiacku výpravu do Českého kráľovstva.
Na sklonku stredoveku sa Branč stal majetkom rodu Ňáriovcov, ktorí hrad prebudovali na dobre opevnené rodové sídlo. Predovšetkým v priebehu 17. storočia sa Branč stal útočiskom pre obyvateľov okolia zmietaného častými vojenskými vpádmi. Pod ochranou hradu vznikol opevnený tábor sobotištských habánov. Rozkladal sa na úpätí hradného vrchu na mieste, ktoré dodnes nesie názov Habánsky dvor. Na hrade vznikol rad menších obytných budov, pristavaných k obrannej hradbe, ktoré slúžili ako útočisko pre zemanov z okolia hradu. Branč ukončil svoju úlohu pevnosti na začiatku 18. storočia, keď bol
postupne opustený a jeho opevnenie schátralo.

Strážca cesty

Okrem stráženia širokého priestoru pohraničia mohol Branč kontroloval úsek českej cesty. Táto významná obchodná cesta viedla z Budina cez Ostrihom - Trnavu - Jablonicu - Senicu - Holíč - Hodonín - Brno, do Prahy. V neďalekej Senici bola colná stanica. Priamo pod kontrolou hradu sa nachádzala predpokladaná odbočka, vedúca zo Senice, popod Branč, údolím Myjavy na Považie. Branč bol súčasťou ojedinelého systému pevností strážiacich západnú hranicu Uhorska, ktorý získal výstižné označenie,,stredoveká Maginotova línia". Na približne 100 km pohraničného územia vzniklo 17 strážnych hradov, rozložených na hrebeňoch Malých Karpát a v Borskej nížine. Hrady boli premyslene vybudované tak, aby chránili prechody cez pohraničné územie. Vysunuté strážne body predstavovali hrady v Holíči, Šaštíne a Skalici, rozložené v nížine na úpätí Malých Karpát. Ďalšie strážne pevnosti využívali hrebeň Malých Karpát. Hrady Pajštún, Plavecký hrad, Korlátka, Čachtice a Branč na vonkajších výbežkoch pohoria, s dobrými výhľadmi smerom na západ, kontrolovali široký priestor pohraničnej oblasti a zároveň dohliadali na cesty smerujúce k Malým Karpatom. Ďalšie hrady boli zatiahnuté hlbšie do masívu a bezprostredne kontrolovali prechody jednotlivých ciest cez pohorie. Hrad Devín a
Bratislavský hrad spolu s tzv. Vodnou vežou kontrolovali dunajskú
úžinu na úpätí Malých Karpát. Hrad Ostrý Kameň dozeral na tzv. Českú cestu na jej prechode cez priesmyk pri Bukovej. Dobrá Voda strážila cestný tah smerujúci z Trnavy smerom na sever. Tzv. Dračí Hrádok pri Borinke spolu s Bielym Kameňom pri Sv. Jure stáli nad bočnou cestou cez Karpaty, smerujúcou do Stupavy. Tento hrad zo svojej polohy mohol kontrolovať aj cestu prebiehajúcu pod úpätím Malých Karpát, od Bratislavy cez Smolenice, smerom na Považie. Pozdĺž nej boli na vnútorných výbežkoch pohoria rozmiestnené hrady Pezinok, Červený Kameň a Smolenice hladiace do Trnavskej nížiny.

Potopa

Hradný pán bol vášnivým poľovníkom a pri jednom love zachránil život malému slabučkému starčekovi, na ktorého zaútočil poranený diviak. Starček mu vtedy sľúbil, že mu túto službu vráti v dobe, keď ju bude najviac potrebovať. Hradný pán sa neveriacky pousmial a pomyslel si, čo mu už len pomôže taký starý dedko. Roky bežali a príhoda upadla do zabudnutia. Nastali zlé časy, do krajiny vtrhli Tatári. Počas suchého leta obľahli hrad a snažili sa posádku vyhladovať a vysmädiť. Sily dochádzali. Tatári už prekonali vonkajšie hradby a nahrnuli sa do priekopy. Hradnému pánovi zostávali posledné minúty života. Z ničoho nič sa zrazu zatemnila obloha a spustili sa z nej prívaly vody. V priebehu pár sekúnd sa naplnila priekopa, mnohí Tatári sa utopili a zvyšok vojska veľká vlna zmietla pod kopec. Za pár minút bolo po bitke a Tatári, čo prežili, sa rozpŕchli. Hradný pán z okna paláca uvidel na skale oproti známeho starčeka. Spomenul si na dávnu príhodu a jeho sľub. A tak vyrazil na koni, aby sa mu poďakoval osobne. Starčeka však nenašiel a už ho nikdy nevidel. A taktiež nikdy už nezažil vodu vo svojej hradnej priekope./p>

Zdroje: miestné publikácie, wikipédia, krajzazitkov.sk
Fotografie z roku 2010: