Keď som v zime 2005 fotil preteky psích záprahov na Dečínskom Snežníku, nevedel som, že to budú predposledné. Posledné dva ročníky boli zrušené, takže spomienky a fotografie majú ,, cenu zlata“.

Studený severák, ktorý tú januárovú nedeľu fúkal, z nás nevyfúkal zvedavosť, pretože niečo podobné sme ešte nevideli. Hmla, ktorá sa držala dlho, nám troška kazila náladu a fotenie. Psí štekot po chvíľke začal liezť na nervy a zima zaliezať za goliere. Nevadí, hlavne , že sa to o chvíľku začne. Psi znervózneli, blížil sa štart. Keď začali v pravidelných intervaloch vybiehať na trať súťažiaci, taký plný energie a chuti bežať, vôbec to nevyzeralo, že za pár hodín sa vyšťavení ledva doplazia do cieľa.

Medzitým bol čas na prechádzku po najväčšej stredoeurópskej stolovej hore, ktorou Snežník určite je. Krásny prírodný výtvor je nielen vhodný na prechádzku, ale je z neho aj výborný výhľad, ešte vylepšený rozhľadňou, ktorú dal postaviť František Thun v roku 1864, je vo výške 726m.n.m., je vysoká 30m a je na ňu 153 schodov. Najskôr ju používal len na geografické merania, neskôr bola sprístupnená pre verejnosť. Rovnako z celého obvodu stolovitého brala je pekný výhľad na celé okolie, na krásy Labských pieskovcov, Českého stredohoria, Saska atď. Pod rozhľadňou je dokonca malá reštaurácia.

Bohužiaľ, globálne otepľovanie mení ,,našu realitu“ a zdá sa, že sa dvojročná odmlka podobných podujatí môže predĺžiť. Jednoducho sa už nedá počítať s tým, že ten sneh bude v zime a bude všade a chvíľu vydrží. Nevadí, Snežník je krásny aj na jar, v lete, alebo na jeseň.

Krásne fotografie má vo svojej galérii moja kamarátka Jarka Bauerová, ,,dvorná“ fotografka Dečínského Snežníku.