Tri skalné monumenty
Prírodné
skalné monumenty vežovitého tvaru sú výnimočné. Priťahujú pozornosť
ľudí od pradávna a vieme si predstaviť, že hrali veľkú úlohu v ich
dávnej mytológii. Skalné útvary v nás aj dnes vyvolávajú minimálne
záujem a túžbu ich vidieť na vlastné oči. Vďaka vedeckému výskumu
rozumieme ich vzniku. Venovať sa budem trom významným skalným útvarom v
Žilinskom kraji: Hričovská skalná ihla, Poluvsianska skalná ihla a
Skalný budzogáň.
Hričovská skalná ihla
|
|
|
|
|
Kedysi tvorila prirodzenú dominantu tejto časti Považskej doliny. Časom ale mierne zarástla lesným porastom a teraz je vidno len vrchol asi 20 metrov vysokej skalnej veže.Ku skalnej ihle nevedie žiadný turistický chodník. Dostať sa k nej dá z Hričovského podhradia asi 15 min. chôdzou hore svahom a potom po pasienkoch na juh.
Chránený objekt sa nachádza na rozhraní Strážovských vrchov a Žilinskej kotliny, na severnom svahu Ostrého vrchu. Skalná ihla je zvyškom pôvodne väčšieho brala, ktoré sa vplyvom zvetrávania rozpadlo. Je súčasťou pruhu niekdajších korálových vápencov pochádzajúcich z paleocénnych útesov. Z fosílií možno sledovať časté úlomky koralov, litotamnií (vápnitých rias), ulitníkov, machoviek a pod. V spodnej časti sú dnes už málo zreteľné stopy po ľudskej činnosti, miestnom odlamovaní kameňa. Monolitnosť bloku skalnej ihly v dolnej polovici narúša otvor, miniatúrne skalné okno, vzniknuté na sérii puklín, pričom nie je vylúčený ani zásah človeka.Skalný útvar bol vyhlásený za chránený prírodný výtvor v r. 1965 o rozlohe 0,2 ha, niekedy sa nazýva aj Končitá. Z petrografického hľadiska je tento vežovitý útvar na Slovensku jedinečný.
Poluvsianska skalná ihla
|
|
|
|
|
Objekt
podobného názvu, ale iného pôvodu a začlenenia do krajiny ako ten
predchádzajúci. Je nemožné si ho nevšimnúť, pretože sa nachádza na
ceste zo Žiliny do Prievidze napravo za železničným priecestím, hneď
vedľa cesty.
Skalná ihla sa v posledných geologických obdobiach
oddelila eróznymi procesmi (mráz a voda) a tektonickými poruchami od
masívu Slnečných skál. Ešte v nedávnej minulosti sa Poluvsianska skalná
ihla používala na základný horolezecký výcvik. Ale kvôli častým
puklinám v strednej a vrchnej časti a kvôli drobivosti skalných
výčnelkov sú momentálne akékoľvek horolezecké aktivity na tomto skalnom
útvare zakázané.
Táto Chránená prírodná pamiatka bola podobne ako Slnečné skaly vyhlásená v roku 1965 o výmere 0,68 ha.
Skalná ihla so základňou približne 11 x 5 metra dosahuje výšku približne 15 metrov.
Skalný budzogáň
|
|
|
|
|
Zaujímavý útvar v tvare budzogáňa je jedným z prírodných krás, ktorý možno nájsť na svahu vrchu Žibrid v Rajeckej doline.
Skalnatý útvar neobvyklých tvarov dostal názov Skalný budzogáň. Podľa legendy tu rástol Hromodub, najväčší strom na svete.
Jedného
dňa sa tak zapáčil jednému obrovi, že si z neho začal vyrezávať
obrovský budzogáň. Zanietený prácou si ani nevšimol, ako sa miazgou z
Hromodubu k zemi prilepil a od zlosti budzogáň zapichol do zeme a prial
si, nech skamenie. Tak sa stalo a skamenelý budzogáň tu stojí do dnes.
Je
to vlastne skalná troska vypreparovaná erozívnou činnosťou mrazu a
vody. Okolie je celkom husto zalesnené, takže ho z hlavného hrebeňa
Súľovských skál nemožno spozorovať, ale vedie k nemu turistický chodník
a dá sa poľahky nájsť. Nachádza sa asi 2 hodiny pomalej a pohodlnej
pešej chôdze nad obcou Zbyňov.
Nedávno OZ Kultúra z Rajeckých Teplíc
obnovilo náučný chodník. Trasa vedie priamo z centrálneho parku, kde
bola umiestnená úvodná tabuľa, až k Budzogáňu. Náučné tabule detailne
popisujú prírodné prostredie okolia a spolu s textami v anglickom
jazyku otvárajú veľké možnosti spoznávania Rajeckej doliny spolu s
tradičnou legendou. Chodník Rajecké Teplice – Kamenný diel – Žibrid má
dĺžku 7 km a prevýšenie do 500m. Obsahuje 6 zastávok, trasa je stredne
náročná a možno ju prejsť za 4 hodiny.
Skalný budzogáň je útvar s úzkou základňou a širšou vrchnou časťou je vysoký asi 15 metrov.
Zobraziť Poluvsianska skalná ihla, Hričovská skalná ihla a Skalný budzogáň na väčšej mape
Zdroje: Ochrana neživej prírody Slovenska, Bozalková, Galvánek, Slivka, 1972; www.rajec.com


