Hrad sa po prvýkrát v listinách spomína v roku 1318, pravdepodobne bol však postavený niekedy koncom 13.storočia. Ako väčšina Považských hradov, aj tento vznikol ako odpoveď na Tatárský vpád.
Prvými známymi majiteľmi bola rodina Balašovcov, začiatkom 14.storočia ho získal známy „pán Váhu a Tatier“ Matúš Čák. Po jeho smrti sa hrad stal majetkom kráľa, ktorý ho za zásluhy daroval rodine Bebekovcov. Kráľ Žigmund im ho však odňal za účasť v sprisahaní proti nemu. V r.1410-1434 hrad ovládali Ctiborovci z Beckova. Medzitým sa Bebekovci stali prívržencami kráľa a tak im Lietavu vrátil. Po vymretí ich rodu v roku 1448 kráľ Matej Korvín daroval hrad svojmu vojenskému veliteľovi Pavlovi Kinižimu, ktorý na hrade vykonal rozsiahle stavebné úpravy. Začiatkom 16.storočia sa hrad dostal do vlastníctva rodiny Kostkovcov. Posledná z tohto rodu, Barbora Kostková, sa vydala za Františka Thurzu, ktorý hrad výhodne odkúpil a získal ho tak pre svoju rodinu.

Za Thurzovcov zažil hrad obdobie najväčšieho rozkvetu, ale aj postupný úpadok, keď oň majitelia stratili záujem a hrad začal postupne pustnúť. Veľkú prestavbu hradu začal František Thurzo, ktorý si povolal murárov, maliarov a kamenárov až z Talianska. Dal vybudovať nové delové bašty a prestavať hlavný palác v hornom hrade. Aj jeho syn Juraj venoval hradu veľkú pozornosť a tak sa Lietavský hrad zmenil na honosnú renesančnú, dobre opevnenú a vyzbrojenú pevnosť. O jeho údržbu sa starali početní talianski majstri. Základom hradu bola veľká štvorposchodová hranolová veža s pavlačou a opevnené nádvorie horného hradu, kde sa nachádzal palác, tzv. Červená bašta, zvonica a cisterna na vodu. K hornému hradu sa pripájalo prvé predhradie s niekoľkými vežami a obytnými budovami a druhé predhradie s vežami a padacím mostom, ktoré bolo chránené aj priekopou. Dodnes sa zachovali múry do značnej výšky, často aj s architektonickými detailami, ako napr. oblúčikové atiky, kamenné konzoly ap. Podľa starých záznamov mal hrad asi 90 miestností. Panstvo obývalo hradný palác v hornej časti hradu. Mal dve poschodia, pod prízemím boli priestranné pivnice, na prízemí sály zdobené maľbami, kaplnka, archív, klenotnica a kuchyňa, na poschodí boli obytné miestnosti. Panské obytné komnaty boli zariadené s veľkým prepychom – steny a podlahy vyložené drevom, kobercami alebo gobelínmi, nechýbalo honosné zariadenie – postele s baldachýnom, zdobený nábytok, množstvo vzácneho riadu a ozdôb. V celom hrade sa kúrilo v peciach a krboch. K vybaveniu hradu patrili aj pekáreň, práčovne, kúpeľne, puškárska dielňa, kováčska vyhňa, maštale, voziarne, zbrojnice, byty pre hradný personál a početné pivnice a sklady na uloženie zásob potravín, aby v prípade obliehania hrad vydržal aj niekoľko mesiacov. Celý hrad bol pokrytý šindľom. Ako jeden z mála Lietavský hrad mal aj vlastnú studňu, vysekanú do skaly do hĺbky až 104 metrov.
Pretože hrad slúžil predovšetkým ako úkryt v čase nebezpečenstva, bol aj dostatočne vyzbrojený, okrem iného 43 delami. O jeho bezpečnosti sa panstvo mohlo presvedčiť v časoch Bočkajovho povstania, keď sa sem uchýlil Juraj Thurzo aj s rodinou a bezpečne odrazil útok povstalcov na hrad. Pôdorys hradu Lietava:

Po smrti uhorského palatína Juraja Thurzu a jeho syna Imricha si hrad rozdelili ich potomkovia a spoločne ho spravovali formou tzv. komposesorátu (spoluvlastníctva). V búrlivom 17.storočí však stratili o hrad záujem a ten začal pustnúť.
Roku 1698 už bola väčšina hradu prázdna, roku 1714 sa tu nachádzalo len väzenie, inak bola pevnosť neobývaná, odvezený bol aj archív. Začiatkom 18.storočia sa na hrade ešte vykonali menšie stavebné úpravy, ani to však nezastavilo postupujúce chátranie. Zariadenie bolo odvezené a obyvatelia okolitých dedín dokonca rozoberali múry na stavebný materiál.
V súčasnosti vzniklo združenie na záchranu Lietavského hradu, ktoré sa snaží o zakonzervovanie hradných ruín, aby sa tak zabránilo rozpadaniu pevnosti. V letných mesiacoch tu prebiehajú workshopy pre mladých záchrancov zrúcanín, kde sa pod odborným vedením opravujú časti hradu. Dúfajme, že sa týmto spôsobom hrad zachová aj pre ďalšie generácie ako pamiatka na našich dávnych predkov. 

K Lietavskému hradu sa viaže viacero povestí.
Tu je jedna z nich, ako ju podáva Karl Benyovszky: Dávno pred založením hradu na úpätí kopca sídlil slovanský kmeň, ktorý si na vrchole postavil svätyňu zvanú Bosnica. Svätyňu ozdobovali drevené vyrezávané a pomaľované sošky slovanských bôžikov. V jej strede sa nachádzal voz z rýdzeho zlata, do ktorého bol zapriahnutý pár labutí a holubíc. Vo voze stála očarujúca dievčina s bohatými zlatistými vlasmi, na nich mala trblietavú korunu obrúbenú ružami a myrtou. Zo srdca jej vystreľovali žeravé ohnivé lúče. V pravej ruke držala tri jablká, v ľavej diamantový glóbus. Za ňou stáli štyri dievčenské postavy – Lada, Dzeva, Siva a Krásna pani, tzv. Milostky. Na brehu potoka tečúceho v blízkosti svätyne sídlili kňažky božstiev, ktoré za horúceho leta obetovali bohyniam medovú vodu, zrelé pšeničné a ražné klasy a kvetinové vence. Na mieste pohanského chrámu postavili neskôr katolícky kostol. Iná povesť hovorí o divokých Tatároch, ktorí pustošili rozsiahle oblasti Uhorska a prenikli až k Lietave. Tunajší obyvatelia sa spolu s farárom uchýlili do kostola, no vierolomní Tatári ich pod zámienkou ušetrenia vylákali von a mučili. Sľubovali im slobodu, ak sa vzdajú svojej viery. Lietavčania povzbudzovaní svojim farárom odmietli, a tak sa Tatári rozhodli zhodiť ich z vrchu na ostré koly. Keď zhodili farára, ten náhle zmizol. Tatárov sa zmocnil panický strach a dali sa na útek. Farár sa zachytil o hustý krík, ktorý ho aj skryl. Lietavčania ho potom povrazmi a hákmi vyslobodili.

 
Zväčšiť mapu

zdroje: Názov: PUTOVANIE PO HRADOCH V OKOLÍ ŽILINY
Zostavila: Mgr. Danka Majerčíková
Vydala: Žilinská knižnica