Na hrad sa dostanete z obce Čachtice, úzkou cestou ,aj automobilom, na parkovisko v malom údolí. To ste asi v dvoch tretinách cesty. Potom do kopca a chodníkom k hradu, hradnej vstupnej bráne.
My sme stretli na hrade človeka Čachticiami , v pozitívnom zmysle slova, priam posadnutého, autora desiatich kníh o Čachticiach a Alžbete Bátoriovej a asi najväčšieho kritika Jakubiskového filmu Báthory, spisovateľa Andreja Štiavnického.
Informácie poskytoval ochotne a zanieteným výkladom, ale aj vo forme svojích kníh.
Na margo filmu, môžem povedať, že aj mne sa historická podoba filmu zdá, mierne povedané, prekrútená a filmu som neuveril. Našťastie má Jakubisko lepšie filmy.
Z hradu je krásny výhľad na Považie i Záhorie a obec v podhradí, ktorou je Visnove. Z Visnového sa dá taktiež dostať na hrad, ale po strmom chodníku.

Čachtický hrad vznikol ako dôležitá pevnosť tvoriaca súčasť ochrany západnej hranice Uhorska. Vďaka svojej polohe na konci skalnatého vápencového hrebeňa mohol kontrolovať rozsiahle územie pohraničia na úpätí Malých Karpát a zároveň časť údolia Váhu s cestným prechodom z Považia smerom na Myjavu a ďalej na Moravu. Na základe dostupných historických prameňov sa jeho vznik predpokladá po r. 1260.
Založenie sa pripisuje Kazimírovi z rodu Hunt-Poznanovcov. Krátko po založení hrad ako jedno z mala opevnení pohraničnej línie odolal nájazdu vojsk českého kráľa Přemysla Otakara II. Koncom 13. storočia sa stal majetkom Matúša Čáka Trenčianskeho a po jeho smrti v roku 1321 prešiel pod správu kráľovských kastelánov.

Pôvodný hrad z 13. storočia dodnes tvorí jadro zrúcaniny. Jeho priestor po obvode vymedzovala masívna hradba so zaoblenými nárožiami, ku ktorej bola na východnej strane pristavená obytná budova. V čele hradu oproti stála dominantná päťboká veža, obrátená k prístupovému hrebeňu ostrouhlým nárožím. Z jej pôvodného vybavenia sa do súčasnosti zachovali zvyšky schodiska v hrúbke múru, okno s bočnými sedačkami a malý výklenok pre svietidlá. V priebehu 14. storočia majitelia venovali veľkú pozornosť zdokonaľovaniu opevnenia. Výsledkom ich aktivity bola výstavba rozmernej bašty v tvare podkovy na severnej strane a pred-bránia vysunutého pred pôvodnú vstupnú bránu. V krátkom časovom odstupe ešte opevnenie zosilnil nový veniec hradby ponechávajúci po vonkajšom obvode úzku uličku, tzv. parkan.
V roku 1392 získal hrad od kráľa Žigmunda jeho verný prívrženec Stibor zo Stiboríc, ktorý Čachtice začlenil do svojho rozsiahleho panstva na Považí. Stiborovci ho vlastnili až do vymretia rodu v roku 1434 a za tento čas stihli opäť zosilniť opevnenie. Na terase severne od pôvodného hradu vybudovali predhradie vymedzené po obvode priamymi úsekmi hradieb, ktoré zosilňovala do vnútra otvorená veža. Po vymretí Stiborovcov kráľ Žigmund daroval Čachtice ďalším svojim prívržencom z rodu Orságovcov, ktorí ich vlastnili do roku 1567. Podobne ako ich predchodcovia, sa aj oni zaslúžili o rozšírenie a prestavbu svojho sídla.
Ešte do konca 15. storočia v priestore horného hradu vzniklo nové obytné krídlo pristavané k západnej hradbe. Pôvodná bašta bola nadstavená do podoby veže. Jej súčasťou bola v hornej časti hradná kaplnka. Rozvoj palných zbraní si zároveň vyžiadal vznik dodatočného okruhu opevnenia v podobe ďalšieho parkanového múra. Potreba ochrany pred stále účinnejšou delostreľbou sa prejavila výstavbou delovej bašty osadenej na skalný hrebeň oproti prístupu v čele hradu. Ďalšiu baštu vybudovali v mieste napojenia na staršie predhradie.
Po vymretí Orságovcov daroval panovník Čachtice Uršule Kanižajovej, vdove po Tomášovi Nádašdym. Od nej panstvo v roku 1602 získal do dedičného vlastníctva František Nádašdy. Po ňom roku 1604 spravovala majetok známa Čachtická pani Alžbeta Bátoriová, ktorá bola po odhalení svojich skutkov odsúdená doživotný pobyt medzi hradnými múrmi. V roku 1670 pre účasť Františka Nádašdiho v sprisahaní proti panovníkovi ho obsadilo a poškodilo kráľovské vojsko. Počas pôsobenia Nádašdiovcov sa opevnené sídlo rozrástlo do súčasného rozsahu.  Začiatkom 18. storočia za povstania Františka II. Rákociho o hrad viedli boje, pri ktorých ho opäť poškodili. Po čiastočnej núdzovej oprave ho majitelia ponechali svojmu osudu.

Alžbeta Bátoriová sa narodila v roku 1560 v Nyirbátore zomrela 21. augusta 1614 na čachtickom hrade.
Jej otec Juraj Batory pochádzal z Ecsedskej vetvy rodu, matka Anna Bátoriová z vetvy Sómlyovskej. V rodoch oboch rodičov boli viaceré významné osobnosti feudálneho Uhorska. Ba jeden z nich, Štefan Bátori, ujec Alžbety Bátoriovej , sa stal poľským kráľom.
Niektorý Bátoriovci však trpeli psychickými poruchami. Vyskytovali sa u nich sklony k násilnostiam, krutosti a mravnej zvrhlosti.
Vydala sa 8. mája 1575 vo Vranove za Františka Nádašdyho (1555-1604). Manželia žili po svadbe striedavo na rôznych miestach svojich rozsiahlych majetkov.
Postupne však dlhý pobyt manžela mimo domu iste zapríčinil ďalšie nesprávne formovanie sa povahy Alžbety Bátoriovej. Jej povaha zosurovela, zostala krutá a nemilosrdná voči služobníctvu i širšiemu okoliu. Krutosť a vášne prerástli v hroznú potrebu - mučiť a zabíjať mladé dievčatá. V jej osobe akoby ta boli nahromadili všetky najhoršie vlastnosti príslušníkov oboch vetiev tohto rodu. Pre tvoje činy získala časť služobníctva , ktorá jej ochotne pomáhala a často nezaostávala v krutostiach za svojou paňou.
Hrozné činy zostali dlho utajené. Svedči o tom aj skutočnosť, že sa po manželovom boku zúčastňovala mnohých významných udalosti na šľachtických dvoroch.
Alžbeta porodila päť detí.
Jej manžel František Nádašdy zomrel 4. januára 1604 v Sárvári. Bol to mohutný, tmavý a drsný chlap, ktorého ta báli všetci nepriatelia. Turci mu hovorili Čierny beg.
Po smrti manžela stala sa Alžbeta Bátoriová majiteľkou obrovského majetku. Jej krvilačnosť sa začala stupňovať. Služobníci privádzali dievčatá do Čachtického kaštieľa pod rôznymi sľubmi najskôr dobrovoľne, a potom, keď rodičia neprejavovali ochotu dávať ich do služby, robili tak násilím.
Najbližší služobníci pri jej orgiách boli:
-Darvula (Delbora) v Sárváry(neskôr oslepla a zomrela).
-Ilona Jó, ktorá bola dojkou deti Alžbety Batériovej,
-Dorota Sentéšová ( v jej službách bola od roku 1605).
-Ján Ujváry, prezývaný Ficko. Ten u panej slúžil okolo 16 rokov.
Nakoniec sa beštialita a skutky Alžbety Bátoriovej predsa len neutajili. Rodičia si hľadali nezvestné dcéry. Medzi ľudom sa hovorilo o výkrikoch a volaní o pomoc, ktoré často, najmä v noci, bolo počuť z Čachtického kaštieľa.
Na príkaz panovníka sa rozhodol palatín Thurzo prísť do Čachtíc. Aj so svojim sprievodom nečakane prichytil Bátoriovú pri mučení dievčat. Stalo sa tak 24.12.1610. Bol to začiatok jej konca. Následne bola uväznená na Čachtickom hrade, kde prežívala svoje posledné štyri roky života. Zomrela 21 augusta 1614.

Fenomén Bátoričky sa preniesol do literatúry, hudby i filmu.
Keď sme sa  chystali na Čachtice, očakávali sme akúsi temnú, strašidelnú atmosféru. Krásny jesenný deň nám však ukázal krásu prírody a poetickosť zrúcanín.
Dôstojný pomník dávnemu utrpeniu.

Zobraziť Čachtice, Bradlo a Branč na väčšej mape

zdroj.:  voľne podľa textu Mgr. Michala Šimkoviča a Mateja Surmana